Založ si blog

No.3496

(zatiaľ mám napísané len toľkoto, asi to moc nedáva zmysel, posnažím sa čo najskôr popridávať, čo sa dá.  Budem veľmi rada, keď mi okomentujete… (-: )

Ako začať… Možno od zčiatku by sa patrilo, že? Ale nie. Aby som vás hneď neodplašia prvými riadkami toho príbehu, ktoré možno budú vyzerať otrasne, (sama neviem, ako to ešte “zhmotním”) mala by som povedať, že toto nieje príbeh ako ostatné. (tuctové však?) Nehovorím v ňom o honbe za pokladmi ani o policajnej naháňačke a o zachraňovaní sveta… A či je pravdivý? Neviem, stať sa môže všeličo, nechám na každého posúdení.

A teraz ten sľúbený začiatok…

Som (myslím) úplne normálna baba, chodím do úplne normálne zastaralej školy s úplne klasicky vypatlanými spolužiakmi a úžasne tvrdohlyvými učiteľmi. (Česť výnimkám) Bývam v úplne normálnom rodinnom dome, ešte z minulej éry. Aj susedov máme celkom v pohode. Dalo by sa povedať že žijem vcelku obyčajný a normálny život priemernej tínedžerky.

Vo vačku mi zavibroval mobil a vyčaril mi na tvári úškrn ako z komiksu. Potajme som ho vytiahla, aby neskončil u učiteľky na stole. By bol kvalitný prúser teda, to vám poviem. Na displeji svietila jedna správa od môjho… chalana? Neviem, ako by sa dal pomenovať tento vzťah. Je viac než len kamarát, to je jasné,  ale ešte tu nikto ani slovkom nespomenul  “chodenie”  alebo niečo tomu podobné. Ale mám ho (viac než) rada. A on mňa tiež, myslím.

Písal mi, že dobré ráno, pýtal sa ako sa mám a poslal mi pusinku. No, dobre odveci. Štuchla som pod rebrá moju spolusediacu (najlepšiu kamošku na svete) Natáliu. “Píše?” Uškrnula sa na mňa. “Hej” “No tak davaj! Odpíš mu ty piškóta.” Dobre že sa nepopukala od smiechu. Pripomínam, že sme stále sedeli na chémii (ten lepší prípad) a museli sme sa aspoň tváríť, že počúvame.

* * *

Pozvyšok dňa sme sa dohadovali ako, kedy a halvne na čom pôjdeme von. Natália nemohla, lebo ešte nemala skate, takže celé to ostalo na mne a chalanoch. V tomto fachu som fakticky na nule. Však začiatočník. Síce niekedy mám pocit, že aj začiatočník jazdí lepšie než ja. Nie som veľmi na športy. Veď ja vlastne ani neviem prečo som sa na to dala.

Čakali sme sa pred Andrejovým domom. O chvíľočku prišiel Mišo (môôôôôôôj). Joj, nemohla som som sa nečervenať. Chvala pánu, nie až tak moc. Aďo konečne vyšiel z domu. Zdržala som smiech. Keby tu tak bola teraz Naty. Náš Aďko bol bez trička a veruže sa bolo na čo pozerať.  Ehm, no… škoda že tu nebola. “To chceš ísť takto?” Poznamenal Michal. “Jáj…” Aďo behol do domu. “Helmu si si nebrala?”  “Čo ja viem… Povedal si že ako chcem. To znamená môžem aj nemusím. Aj tak nemám žiadnu poriadnu.” Netváril sa nadšene. No však nevadí.

Myslela som si, že pôjdeme len taký light ako minule. Vtedy som len raz padla. Samozrejme,  som sa mýlila. Klasika. Takže chalani mi na striedačku požičavali tie svoje kokosky.(kokoska je druh helmy)  Trošku ma to mrzelo, že ich takto “ohrozujem” (aj tak sa dá povedať). No čo už narobím, keď mi mete. Celé to bol jeden veľký trapas. Ani to tu nebudem veľmi opisovať, lebo by som sa asi pod zem prepadla. Ešteže som tam mala Míšu, aspoň som sa mala na čo pozerať (mehehe).

Nasledujúce dni som nemala čas chodiť na net, kuknúť čo je nové a kto (všetci dobre vieme koho mám na mysli) mi píše. Tak som len prezváňala, ako vždy.

* * *

Nedeľa – nič. Nešiel nám net a mobil bol ticho. Chlácholila som sa tým, že asi nemá kredit alebo že sa mu zase poondil mobil. (Ako to už u Míšu býva zvykom…) Navečer ma to už začínalo škreť. Čo ak som niečo pohnojila, keď sme boli v stredu vonku?

Potrebovala som vyventilovať už beztak prázdnu hlavu. Zobrala som mp3-ku, obula som si tenisky a vyparila som sa z domu. Bolo niečo po štvrtrej hodine. Vydala som sa cez dedinu. Blednúce slnko mi pohladilo bledé, neopálené ruky a vetrík mi postrapatil ofinu. Obloha bola dokonale modrá, bez jediného obláčika. Prešla som cez štreku na roľu, kde klíčila nová úroda jačmeňa. Zelené stebielka trčali len pár centimetrov nad zemou. Myslím, že keby mali tváre, nahodili by ksicht ála “kto ma to zobudil? Ja nič, ja muzikant!”. Pri tej predstave som sa pousmiala. Na konci poľa rástli kríčky, nízke briezky a vysoké topole – lužný les v okolí našej rieky. Tu som v lete ako doma. Toto je jediné miesto, kde blbnem viac, ako v skate-parku. Krása. No teraz ma tak nenapĺňalo. Skôr mi prišlo ľúto. Pridala som hlasitosť v slúchatkách a prepla som na poriadny punk. (Na tomto hudobnom štýle som prakticky vyrástla. Ale mám rada aj inú muziku.) Nechcela som žiadne slaďáky ani D’n’B, ani nič, čo by sa mi spájalo s… Ani som na to nechcela pomyslieť, hoci zlá predtucha ma ťažila už od štvrtka. Pešla som až na okruhliakovú pláž. Také formálne miestečko. Sem chodili všetci. Ale hlavne tie super kočky 90-60-90, čo celý deň chytajú bronz. Toto bol pre nich ideálny flek – celý deň tu praží a chodia sem húfy preverzných nadsamcov aby sa poobzerali po svojej obeti.

My sme ale mali niečo lepšie. Tam som práve mierila. (Nikto o tom mieste nevedel, tam som mohla byť naozaj sama.) Bolo to viac – menej v chládku a nebol tam žiadny mierny zostup do vody. Bola tam zráz, taký malý, ale bol, rovono do prúdu. Chce to trošku cvik naučiť sa tam skákať a pri tom neprísť o plavky, ale leto je dlhé, takže pohodička. A nad vodu prevísa dosť hrubých konárov či už na skákanie, alebo na ohadzovanie sa piškótami a podobné blbiny.

Prišla som až k diaľničnému mostu, kde sa voda rozlieva viac do šírky a teda je plitšia a dá sa prebrodiť. Sčasti som prešla po kameňoch, potom som vošla do vody s teniskami nad hlavou. Studená voda mi obtekala okolo kolien. Bola jemná a chladivá, no zároveň som cítila jej razantnú silu. Jeden neuvážený pohyb by ma mohol stáť mokré tičko. Približovala som sa k stredu. Hladina bola vyššie ako obvykle a voda mi narážala do ťažiska. Bolo ťažké sa udržať sa klzkých kameňoch. V jednej chvíli som mala na mále, keď som pocítila, že najhlbšie miesto mám už za sebou.

Bola som už takmer na brehu, keď som sa zbežne obzrela, ako to už mávam vo zvyku, keď mám zapchaté uši. Niečo sa mihlo za kríkmi.  Neprikladala som tomu nejaký extra význam, veď sem chodia ľudia a hlavne psíčkari. Tak som teda vyliezla z vody a sadla som si na slnkom prehriate kamienky, kým trošku obschnem aby som si mohla dať tenisky. Ponad hlavu mi preletela kačica a s rámusom pristála na vodnej hladine. Skoro mi pri tom cvrklo, lebo som bola myšlienkami úplne inde. A veru dobre, že to spravila. Niekto vyšiel z kríkov. Najskôr som si myslela, že mu zdrhol pes alebo niečo také, lebo normálny dospelý človek by sa hentam netrpal. Je to tam samý tŕň a nestabilý povrch. A potom som videla ako vchádza do vody. Ani sa neunúval vyzuť. Veru, už mi to prestávalo byť jedno. Najmä keď som videla s akou energiou sa tento chlapík ženie do vody. Začínala som sa obúvať. Prebrodil to ako nič a už som videla koľká bije. Ani som si nestihla zaviazať šnúrku, jediné, na čo som v tej chvíli myslela bol útek.

Bežala som, nevedno kam. Všade boli samé kríky, zachytávali sa mi o tričko, drali mi kožu. Nič som necítila. Všetko som videla akoby spomalene. Akoby som bola len divák. Nevnímala som pálenie v pľúcach. Necítila som drobné kamienky, čo sa mi dostali pod kožu, keď som sa potkla o konár a spadla. Nevnímala som pŕhlenie žihľavy. V tej chvíli mi išlo len o jedno – bežať čo najrýchlejšie. Počula som za sebou pukanie halúzok a škrípanie kamienkov.

Zčínala som mať problémy s hustnúcim krovím. Všade to bolo zarastené lianami hrubými ako záhradná hadica. A to bol problém. Napadla ma tá najväčšia somarina – prudko som zmenila smer…

Celé to trvalo len pár sekúnd. Zacítila som prázdnotu pod nohami a ústa mi zalala voda. Chcela som sa vynoriť, ale prúdy monou zmietali ako handrovou bábkou. Na zátylku som zacítila ostrú bolesť…

Tma…

* * *

Buch, buch… Buch, buch… Tlkot mi zapíňal hlavu. Bola akási si ťažká a prázdna zároveň. Nedokázala som sa zaoberať viacerými vecami naraz. Bolo to ťažké…. myslieť. Buch, buch… Buch, buch… prmýšlala som, čo to robí taký rámus. nevedel som kde som, čo som, nemala som pojem o čase. Celé moje bytie sa zaoberalo tým čudným zvukom.

Začínala som cítiť ničo… iné? Spoznala som svoje ruky, postupne som objavila aj ostatné časti tela. Bola som však úplne paralyzovaná.

sobotka

Český premiér Sobotka bude lobovať u Macrona a Kerna za vyššie platy

22.08.2017 22:15

Český premiér Bohuslav Sobotka vyzve francúzskych a rakúskych najvyšších predstaviteľov na zvyšovanie miezd v ich firmách v Česku.

Walesa

Walesu vyšetrujú pre podozrenie z krivej výpovede

22.08.2017 21:59

Opäť sa to týka jeho údajnej spolupráce s bývalou komunistickou tajnou políciou. Tentokrát ide o podozrenie, že v tejto veci poskytol pod prísahou krivú výpoveď.

Porošenko

Porošenko: Urobíme všetko možné, aby sme boje na Donbase zastavili

22.08.2017 21:19

Kyjev chce oznámiť prímerie vo východnom Donbase od 25. augusta alebo 1. septembra.

ischia, zemetrasenie, taliansko, chlapec, maly chlapec

Potlesk pre bratov, ktorých po otrasoch na Ischii uväznili trosky

22.08.2017 20:00

Taliansko so zatajeným dychom sledovalo drámu v Neapolskom zálive.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 417x
Priemerná čítanosť článkov: 417x

Autor blogu

Kategórie

Archív

Odkazy